O krÁtkosti pozemskÉho Života(1)

            Človeka, keď je sám, napádajú ho zvláštne myšlienky. „Ucho pustovníka počuje divne veci“, povedal jeden svätý pustovník. Aj v mojej úbohej samote sa stretávam s myšlienkami, ktoré silno pôsobia na myseľ živou pravdou.

            Nedávno som premýšľal o krátkosti pozemského života človeka. Život sa mi zrazu zdal byť tak krátkym, ako keby sa už minul aj zostatok času môjho pozemského života. Budem ešte žiť? A čo nové ešte na zemi uvidím? Nič. Tie isté cnosti i tie isté vášne, ktoré sa doteraz predo mnou ukazovali v rôznorodých kostýmoch a skutkoch, sa budú ukazovať aj naďalej. Cnosť sa bude i naďalej pomedzi ľudí ticho zakrádať, nikto si ju nebude všímať i napriek tomu, že sa za ňou budú všetci naháňať. A aj neresť, či zvrhlosť, kryjúca sa nespočetnými maskami bude ľudí naďalej klamať a podvádzať, a bude medzi nimi panovať. Dvojročný, či storočný život sú rovnako málo a pred večnosťou sú nepatrné. Obvykle sa ľuďom len budúcnosť zdá byť ďalekou, no minulosť sa im zdá byť tak krátkou ako okamih, ako sen minulej noci. Samota spoločne so sebapoznávaním činí aj budúcnosť krátkou. Krátka je minulosť, krátka je aj budúcnosť. A čím vlastne pozemský život je? Je cestou do večnosti, po ktorej treba kráčať, no neslobodno sa na nej zahľadieť do strán. Tú cestu je potrebné uskutočniť mysľou a srdcom, nie počtom dní alebo rokov. Myseľ, osvietená učením pravdy, môže zachovať srdce v pokoji, krotkosti, blahu, trpezlivosti, jednoducho vo vlastnostiach nového človeka. Preto máme pustovne, mlčanlivosť a kláštory. Preto vedieme pre dušu poučné besedy a dávame duchovné rady. Preto čítame svätých otcov. Preto sa modlíme. Všetci kresťania by mali žiť presne tak, ale je ich veľmi málo, čo tak naozaj žijú. Ak sa vám tak nedá žiť v plnosti, žite tak aspoň sčasti. Nedostatky je možne uzdravovať seba odsúdením a pokáním. Vidiac v sebe nedostatky netreba vešať hlavu. Naopak, potrebné je sa snažiť o pokoru. Veľmi pekne to povedal ctihodný Izaiáš Pustovník: „Sláva svätých sa podobá žiare hviezd, spomedzi ktorých jedna žiari veľmi jasne, druhá matnejšie a ďalšia ledva znateľne. No všetky tieto hviezdy sú na rovnakom nebi“.

            Koľko pokolení sa na povrchu zeme vystriedalo, a vyzerá to tak, ako keby na nej nikdy neboli. Či to bolo tak dávno, keď sme medzi nami počuli hlasno znieť veľké mená? A teraz sú zabudnuté. Či to bolo tak dávno, keď naše pokolenie vstúpilo na pole pôsobnosti spoločenského života? A teraz už na to pole vystupuje nové pokolenie a vytláča nás z širokého kruhu pôsobnosti do skromného kúta zostarnúcich, prežitých. Ľudské pokolenie na zemi je ako lístie na strome. Teraz je jedno, za chvíľu bude druhé. Ničí ho aj horúčava, aj mráz, aj samotný čas, vietor ho roznáša a pošľapávajú ho pocestní.

(1) Творения святителя Игнатия, Том 5 – Собрание писем, Правило веры, Москва 2009, s. 127-129.